Život predkov
Prakticky všetci Faškovci z Beňuša a jeho osád pracovali v minulosti ako lesní robotníci. V nasledujúcom uvádzame popis života drevorubačov v lesníckej osade podľa ročných období tak, ako bol uverejnený v publikácii autora Roberta Bindera - Osadníci na Horehroní, ktorú pre Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene vydalo v roku 1962 Stredoslovenské vydavateľstvo v Banskej Bystrici, strany 98 až 103.
Lesní robotníci – Handelci – pracovali v 8 členných skupinách – dingoch, pod vedením naschopnejšieho člena skupiny, vedúceho dingu (Vorgedinger). Počet členov pracovnej skupiny sa nemenil. Stanovený bol so zreteľom na účelnú deľbu práce a jej značnú namáhavosť najmä pri výrobe a zbližovaní dreva. Počet dingov na jednotlivých lesných správach sa tiež málo menil. Dingy mali svoje čísla a viac-menej stálych vedúcich. Zadelenie robotníkov do pracovných skupín bolo tiež trvalejšie. Robotníci sa rozlišovali podľa zadelenia k tomu ktorému dingu, napr. „patrí do dingu Kováčika Mrdúcha“.
V stálych pracovných skupinách mohli pracovať len zdraví, zdatní robotníci v plnej telesnej sile. Vyžadovala si to nielen namáhavosť práce, ale aj žiadúca rovnomernosť výkonu pre rovnaké odmeňovanie každého člena celého pracovného kolektívu okrsku.
Veľký dôraz sa kládol na dodržiavanie pracovných povinností a na pravidelné nastupovanie do práce.
Pri povahe lesnej výroby boli pracoviská robotníkov od ich domovov vždy vzdialené. Pritom osadníci boli povinní pracovať tak pri plavačke ale i v lese, aj mimo chotára svojej obce vo vzdialenosti až na 5 míľ, teda 38 km.
Do práce chodili v pondelok ráno s „týždňovkou“, t.j. so stravou na celý týždeň. Z práce sa vracali v piatok večer, zo vzdialenejších pracovísk v sobotu predpoludním, aby sa mohli z týždennej práce v lese obriadiť a pri dome vykonať naliehavé práce. Pracovný týždeň mal teda 4, niekedy 4 ½ dňa, pravda, s pracovným časom od svitu do mrku.
Na pracovisku bývali v primitívnych kolibách, pokrytých smrekovým lúbom. Spávali na zemi, na vrstve čečiny. Varili a kolibu v zime súčasne vykurovali ohňom na otvorenom ohništi, založenom v strede koliby po celej jej dĺžke. Dym vychádzal otvorom medzi strešnými plochami.
Týždňovku, náradie na varenie, núdzové rezervné šatstvo odkladali si konča hlavy na polici pod strechou. Pod nízkou strechou nedalo sa v kolibe postaviť, iba uprostred nad ohňom. Oheň v zime horel celú noc, strešné plochy dosť dobre odrážali teplo na ležiacich. No v tuhej zime robotníci od hlavy mrzli, aj keď im oheň na nohách krpce pálil.
Koliby si stavali obvykle pre 1 až 2 pracovné skupiny. Na robotníka sa dostávalo šírky asi 60 cm. To, že sa koliby, i pri častej výmene čečiny a starostlivom odpratávaní odpadkov a zvyškov neudržali dlho bez bĺch, netreba ani pripomínať.
Týždňovky si doniesli robotníci v cedidle (Vak z domáceho súkna s riasnatou klopňou, nosilo sa prehodené na chrbte, zavesené na jednom pleci. V kolibe slúžilo cedidlo za podhlavník, v tuhej zime za prikrývku). Nebola obsažná. Skladala sa zo švábky (zemiakov), z vrecúška múky (každý pre seba), z hrnčeka zápražky, v druhom trocha bryndze, z kúska slaniny a z chleba. Vo väčších kolibách si držali robotníci chlapca-kuchára, ktorý cez deň naštiepal dreva a na večeru pripravil chlapom, čo mu ráno pri odchode uložili. Stravu si pripravovali robotníci sami denne čerstvú. Varilo sa ráno a večer. Obed odbavovali na sucho.
Kuchárilo sa primitívne. V železnom, ale aj hlinenom hrnci pristavenom k ohňu varili husté polievky, alebo z rozvarených zemiakov zatrepaných trocha múkou kašu, fučku. Za dlhých večerov nahádzali si do vriacej vody strapačiek (halušiek zo zemiakového cesta).
Večer si chlapi rozprávali, dohovárali si robotu na druhý deň, opravovali si šatstvo, obuv a riad. Niektorí šikovnejší zabávali sa pri ohni vyrezávaním drobných domácich potrieb.
Veci v kolibe boli robotníkom navzájom nedotknuteľné. V kolibe nenechávali strážcu, aj keď odchádzali z koliby na vzdialenejšie pracoviská na celý deň.
Svoju úkolovú za celoročnú sezónu trvajúcu prácu začínala pracovná skupina stínaním dreva. Drevo, prevažne smrekové a jedľové, vyrábalo sa letnou výrobou. „Horu stínali“ na mliazge po jarnom obrodení poľa, začiatkom mája. Rúbalo sa na holo. Vedúci dingu rozdelil si skupinu na 3 čaty, ktoré pracovali „za sebou“. Traja robotníci prvej čaty stínali stromy, ktoré dvaja až traja robotníci druhej čaty kliesnili, aby ich tretia čata mohla „olúpiť“, odkôrniť. Vedúci vypomáhal pri kliesnení alebo odkôrňovaní podľa potreby. Ak sa stínalo po svahu, začali stínanie od doliny, ak proti svahu, rúbalo sa od hrebeňa. Čaty pracovali na svahu vždy šikmo za sebou tak, aby stínaný alebo lúpaný strom pri neočakávanom zbehnutí neohrozoval ďalšie čaty nižšie.
Až do čias Dekréta, do začiatku XIX. storočia, stínalo sa len sekerou. Ak sa kmene mali „rízňovať“, spúšťať na šmyku, a bolo ich treba krátiť, aj toto krátenie sa robilo sekerou. Výroba dreva len sekerou bola namáhavá a zdĺhavá. Znehodnotilo sa pri nej aj mnoho dreva. No bolo treba hodne úsilia pri presvedčovaní handelcov o výhodách píly, kým sa ujala.
Pre lepšie využitie dreva Dekrét zaviedol, že sa „hrubé“ stromy stínali s pňom do 12 palcov výšky, „tenké“ vo výške najviac 6 palcov.
Každý ding mal stanovený ročný úkol práce s limitom 400, neskoršie až 560 lesných siah rovnaného dreva. Toto drevo nastínala skupina do konca júla.
V sezóne stínania obvykle začiatkom júla dostali robotníci asi týždeň voľno na výrobu sena.
Po ukončení stínky sa drevo nechalo pri pni schnúť. Osadníci sa venovali žatevným prácam, vychystaniu ohrevného dreva na zimu, opravám okolo domu, na jeseň vyberaniu zemiakov a pod.
Koncom septembra nachádzame robotníkov už zase pri plnej práci v lese. Chystajú suché šmyky „ryzne“, na spustenie dreva na dlhších úbočiach, vzdialenejších od vodného toku. Opravujú, vymieňajú a predlžujú vodné šmyky, „fľúdre“, na dolinách, postupne vypúšťajú presušené kmene na dolinu, aby ich tu, pri splavnom toku, spracovali na rovnané drevo, „šajtovinu“, siahovinu. Výroba polien sa začína za tvrdej zimy, obvykle okolo Vianoc, po Novom roku.
Pri vodných tokoch, prirodzených potokoch alebo umelých vodných šmykoch sa narovnané polenové drevo pred plavačkou odoberalo. Komisionálnej odobierky, pri ktorej sa odoberalo a zúčtovávalo drevo všetkých dingov okrsku, zúčastnil sa všetok personál, ba pozýval sa na ňu aj lesmajster lesného úradu v Banskej Bystrici. V komisii, skladajúcej sa z dvadsiatich i viac členov, zastupovali robotníkov sprisahaní zástupcovia z ich radov. Odobierka trvala viac týždňov; zástupcov robotníkov platili dennou mzdou. Na odobierku rozdelila sa komisia na 3 – 4 členné skupiny. Odobierka bola významným opatrením v pracovnom procese, lebo od nej závisel v nemalej miere zárobok robotníkov. Drevo sa totiž odoberalo tak, že drevársky majster vybral hranice, v ktorých sa mu zdalo drevo najredšie uložené. Tieto hranice nechal preložiť pod jeho dozorom znovu, čoho prirodzeným následkom bolo, že sa drevo uložilo do menšieho priestoru. V pomere k tomuto úbytku znížili potom robotníkom celé vyrobené množstvo, bez ohľadu na ostatné hustejšie uložené hranice.
Za jarného odmäku vrcholila pracovná sezóna výroby dreva. Na zdvihnutej hladine tokov sa začínala plavačka dreva. Od jej úspechu záviselo, či huty, hámre a železiarne na Horehroní sa budú môcť udržať do roka v prevádzke. Plavačkou vrcholilo nielen pracovné vypätie dingovníkov. Aby sa využil priaznivý stav jarnej vody, musel každý osadník, chlap či žena, starec či dieťa, odložiť ostatnú robotu a pomáhať pri plavení. Dingovníci vhadzovali polená do tokov, pozdĺž ktorých stáli ostatní, aby na toku zachytené, alebo z koryta vyhodené polená sotili späť do prúdu.
Po splavení polenového dreva na Čiernom a Bielom Hrone s ich prítokmi, plavilo sa ďalej po Hrone až po Banskú Bystricu, kde sa drevo na hrabliach vykladalo. Určité množstvá polien z plaveného dreva sa medzitým vyložili aj na hrabliach zriadených pri železiarňach a hutách v Hronci, v Podbrezovej, v Predajnej, pred Ľubietovou, v Slovenskej Ľupči. V samotnej Banskej Bystrici sa väčšinou drevo zachytávalo na horných hrabliach. Zvyšok sa splavil na dolné hrable postavené pri striebornej hute medzi Bystricou a Radvaňou.
Ročne sa po Hrone splavilo okolo 30 000 priestorových siah, t. j. asi 170 000 prm polenového dreva.
Drevo plavili handelci až do Banskej Bystrice. Na Hrone im pomáhali aj poddaní Ľupčianskeho panstva, bývajúci v osadách nablízku Hrona. Na týchto dozerali – okrem lesného personálu – aj hajdúsi hradu, ktorých komora za to osobitne odmeňovala.
Jarnou plavačkou koncom apríla sa končila celoročná úkolová práca dingovníkov.
Okrem výroby a plavačky dreva boli povinné pracovné skupiny buď vystrúhať 12 až 15 tisíc kusov šindlia alebo vyrobiť 35 až 45 siah rovnaného dreva pre pálenie uhlia v lese. Túto prácu vykonali obvykle na jar pred začatím novej pracovnej sezóny.
Dingoví robotníci pracovali zásadne v úkole. Pri výrobe a zbližovaní dreva, ako aj pri vhadzovaní polien do vody pri plavačke boli platení od lesnej siahy (Stabel). Pri plavačke boli odmeňovaní dennou mzdou.
